Predstavte si, že stojíte vo vesmírnej lodi a zrazu dôjde k poruche. Dvere sa otvoria a vaše telo sa ocitne priamo vo vákuu bez skafandra.
Filmy nás naučili, že človek vo vesmíre okamžite zamrzne, exploduje alebo mu začnú vrieť všetky telesné tekutiny.
Realita je zvláštnejšia – a možno ešte desivejšia.
Človek by pravdepodobne niekoľko sekúnd zostal pri vedomí. Telo by neexplodovalo, krv by nezačala okamžite vrieť a ani by ste v priebehu sekundy nezamrzli. Napriek tomu by sa už od prvých okamihov začal boj o prežitie.
0 až 5 sekúnd: vzduch sa snaží dostať z pľúc
Vo vesmíre prakticky neexistuje atmosférický tlak.
Po náhlom vystavení vákuu sa preto vzduch nachádzajúci sa v pľúcach začne rozpínať. Jednou z najhorších vecí, ktoré by človek mohol urobiť, je pokúsiť sa zadržať dych.
Rozpínajúci sa vzduch by mohol poškodiť pľúcne tkanivo a v extrémnom prípade spôsobiť vážnu pľúcnu barotraumu.
Človek by preto potreboval vzduch vydýchnuť.
Súčasne sa prudko znižuje množstvo kyslíka dostupného pre organizmus. Mozog však stále využíva kyslík, ktorý zostal v krvi, takže vedomie nezmizne okamžite.
A práve preto filmová predstava okamžite mŕtveho astronauta nie je správna.
Prvé sekundy: sliny môžu začať „vrieť“
Tu začína jedna z najbizarnejších častí.
Vo vákuu je tlak taký nízky, že voda môže prechádzať do plynného skupenstva aj pri teplote ľudského tela.
Neznamená to však, že sa človek začne variť ako voda v hrnci.
Kvapaliny vystavené priamo vákuu – napríklad vlhkosť na jazyku, očiach alebo slizniciach – môžu začať intenzívne odparovať.
Pri skutočnom incidente vo vákuovej komore NASA v 60. rokoch zostal technik pri vedomí približne 14 sekúnd. Jeho poslednou spomienkou pred stratou vedomia bol pocit, že mu na jazyku začínajú „vrieť“ sliny.
5 až 10 sekúnd: telo začne opúchať
Ďalším problémom je jav nazývaný ebulizmus.
Pri extrémne nízkom tlaku sa v telesných tekutinách a mäkkých tkanivách môžu vytvárať vodné pary a plynové bubliny.
Výsledkom je opuch.
Koža však funguje ako pomerne pevný obal, takže človek jednoducho nepraskne ani neexploduje.
Telo sa môže výrazne nafúknuť, pričom opuch býva viditeľný najmä v mäkkých tkanivách. NASA uvádza, že známky výrazného opuchu sa pri extrémnej dekompresii môžu objavovať už približne do desiatich sekúnd.
A napriek tomu môže byť človek stále niekoľko okamihov pri vedomí.
10 až 15 sekúnd: mozgu dochádza kyslík
Teraz prichádza kritický moment.
Bez tlaku a bez možnosti normálne dýchať nedostáva krv nový kyslík. Mozog spotrebúva jeho posledné zásoby mimoriadne rýchlo.
Približne po 10 až 15 sekundách nastáva strata vedomia.
Nejde o to, že by vákuum priamo „vyplo“ mozog. Hlavným problémom je hypoxia – kritický nedostatok kyslíka.
Historické údaje NASA uvádzajú čas použiteľného vedomia približne 10 až 15 sekúnd.
Človek by teda mal len niekoľko sekúnd na to, aby sa pokúsil dostať späť do bezpečia.
Potom by už nebol schopný vedome konať.
15 až 30 sekúnd: organizmus začína kolabovať
Po strate vedomia sa situácia dramaticky zhoršuje.
Dýchanie sa zastavuje alebo prestáva byť účinné. Krvný tlak prudko klesá a mozog, srdce a ďalšie orgány trpia čoraz vážnejším nedostatkom kyslíka.
Ebulizmus pokračuje a mäkké tkanivá môžu ďalej opúchať.
V tejto fáze už človek vyzerá veľmi vážne postihnutý, stále to však nemusí automaticky znamenať smrť.
Ak by sa ho podarilo veľmi rýchlo dostať späť do pretlakovanej kabíny a obnoviť prísun kyslíka, stále môže existovať šanca na prežitie.
30 až 60 sekúnd: poškodenie sa stáva čoraz nebezpečnejšie
S každou ďalšou sekundou bez kyslíka rastie riziko poškodenia mozgu a ďalších orgánov.
Obehový systém prestáva správne fungovať a organizmus sa dostáva do kritického stavu.
Napriek tomu nie je možné jednoducho povedať:
„Po 60 sekundách je človek určite mŕtvy.“
Ľudských experimentálnych údajov je pochopiteľne veľmi málo.
Historické údaje z výskumu extrémnej dekompresie naznačujú, že pri rýchlom obnovení tlaku môže byť aj krátkodobé vystavenie takmer úplnému vákuu potenciálne prežiteľné. Šanca však dramaticky klesá s dĺžkou expozície.
Po jednej až dvoch minútach by už bola situácia extrémne kritická a riziko smrti obrovské.
Zamrzli by sme vo vesmíre?
Prekvapivo nie – aspoň nie okamžite.
Vesmír môže mať extrémne nízku efektívnu teplotu okolitého prostredia, ale vo vákuu nie je vzduch, ktorý by z tela odvádzal teplo konvekciou.
Telo preto nestráca teplo spôsobom, aký poznáme napríklad pri pobyte v ľadovej vode.
Človek by počas prvých desiatok sekúnd rozhodne nezamrzol na kus ľadu.
NASA priamo upozorňuje, že predstava okamžitého zamrznutia človeka vo vákuu je nesprávna.
A čo krv? Začala by vrieť?
Ani to nie je také jednoduché.
Krv nachádzajúca sa v cievach je stále pod tlakom a telo ju do určitej miery chráni.
Nezačne teda okamžite bublať ako voda v otvorenom hrnci.
Pri veľmi nízkom tlaku však môže dochádzať k tvorbe vodnej pary a plynových bublín v tkanivách a časti telesných tekutín. Práve tento jav nazývame ebulizmus.
Človek by teda neexplodoval
Hollywood si to opäť trochu prikrášlil.
Vo vesmíre bez skafandra:
človek okamžite neexploduje,
okamžite nezamrzne,
krv nezačne okamžite vrieť,
a vedomie nestratí v tej istej sekunde.
Najväčším bezprostredným nepriateľom je nedostatok kyslíka a extrémne nízky tlak.
Približne desať sekúnd môže byť človek ešte schopný niečo urobiť.
Okolo 10 až 15 sekúnd pravdepodobne stratí vedomie.
A počas nasledujúcich desiatok sekúnd začne organizmus smerovať ku katastrofálnemu zlyhaniu.
Najdesivejšia časť?
Prvých pár sekúnd by ste veľmi pravdepodobne vedeli, čo sa deje.
Videli by ste okolo seba vesmír.
Cítili by ste prudké rozpínanie plynov a odparovanie vlhkosti v ústach.
A vedeli by ste, že máte iba niekoľko sekúnd na návrat do prostredia s normálnym tlakom.
Vesmír totiž človeka nemusí roztrhnúť na kusy.
Stačí mu vziať vzduch.
