Narodenie. Prvé kroky. Prvé slová. Prvé Vianoce. Prvá narodeninová torta.
Sú to udalosti, ktoré rodičia často považujú za nezabudnuteľné.
Má to však jeden háčik.
Dieťa si ich neskôr väčšinou vôbec nepamätá.
Skúste si vybaviť svoju najstaršiu skutočnú spomienku. Väčšina dospelých sa nedostane ďalej než niekam k obdobiu okolo troch či štyroch rokov. Spomienky z ešte skoršieho obdobia sú veľmi vzácne.
Psychológovia tento zvláštny jav nazývajú detská alebo infantilná amnézia.
A rozhodne to neznamená, že mozog malého dieťaťa nič neukladá.
Práve v tom je celá záhada.
Väčšina z nás má pred tretím rokom života takmer prázdno
Výskum autobiografickej pamäti opakovane ukazuje, že dospelí majú veľmi málo osobných spomienok z prvých približne troch až štyroch rokov života. Po tomto období počet zapamätaných udalostí postupne rastie.
Nie je to ostrá hranica.
Niekto si môže vybaviť útržok udalosti z obdobia okolo dvoch či troch rokov, iný nemá jasnú spomienku až do piatich.
Najstaršie spomienky navyše často nie sú kompletné príbehy.
Môžu to byť iba obrazy.
Izba.
Tvár.
Hračka.
Pocit strachu.
Výskum ukázal, že takéto izolované fragmenty ľudia niekedy datujú približne do skoršieho veku než prvé plnohodnotné spomienky na konkrétnu udalosť.
Znamená to, že malé deti nemajú pamäť?
Vôbec nie.
A toto je asi najväčšie nedorozumenie.
Bábätká sa dokážu učiť.
Rozpoznávajú rodičov.
Pamätajú si zvuky.
Naučia sa, ako fungujú predmety.
Neskôr si malé deti dokážu spomenúť aj na konkrétne udalosti, ktoré zažili pred mesiacmi.
Výskum dokonca ukazuje, že deti si počas obdobia, ktoré neskôr zahalí detská amnézia, osobné udalosti skutočne vytvárajú a určitý čas uchovávajú.
Problém teda nie je jednoduché:
„mozog ešte nevedel vytvoriť spomienku“.
Skôr ide o to, že mozog malého dieťaťa ešte neukladá a neskôr nevyvoláva autobiografické spomienky úplne rovnakým spôsobom ako mozog dospelého.
Pamäť nie je jedna jediná vec
Keď povieme „pamäť“, znie to, akoby mozog mal jednu veľkú zásuvku na všetko.
V skutočnosti používame viacero pamäťových systémov.
Aj človek, ktorý si nepamätá svoje prvé kroky, sa očividne naučil chodiť.
Nepamätáte si deň, keď ste pochopili význam slova „mama“, ale jazyk ste sa naučili.
Nemusíte si pamätať prvé stretnutie s lyžičkou, aby ste vedeli, čo s ňou robiť.
Takéto znalosti a naučené schopnosti sú niečo iné než autobiografická pamäť — spomienka typu:
„Pamätám si, ako som sedel v kuchyni u starej mamy a na stole bola modrá šálka.“
Práve autobiografická pamäť má v ranom detstve veľmi zaujímavý vývoj.
1. Hipokampus ešte dozrieva
Jedným z kľúčových hráčov pri vytváraní epizodických spomienok je oblasť mozgu nazývaná hipokampus.
Pomáha spájať jednotlivé časti udalosti:
čo sa stalo,
kde sa to stalo,
kedy sa to stalo,
a ako jednotlivé prvky patria k sebe.
Mozog malého dieťaťa sa však vyvíja obrovským tempom a pamäťové systémy ešte nie sú v rovnakom stave ako u dospelého.
Vývoj hipokampu a jeho prepojení s ďalšími časťami mozgu preto patrí medzi dôležité biologické vysvetlenia detskej amnézie. Výskumníci však upozorňujú, že nejde o jedinú príčinu.
Pamäť na vlastný život totiž potrebuje viac než len jednu mozgovú štruktúru.
2. Malé dieťa ešte nemá rovnaké chápanie samého seba
Aby vznikla plnohodnotná autobiografická spomienka, nestačí vedieť:
„Stalo sa niečo.“
Musíme chápať aj:
„Stalo sa to mne.“
Počas prvých rokov sa u dieťaťa postupne vytvára stabilnejšie vedomie vlastného „ja“.
Začína chápať, že je samostatnou osobou, ktorá existovala v minulosti a bude existovať aj v budúcnosti.
Niektoré teórie preto spájajú vznik autobiografickej pamäti práve s rozvojom tohto kognitívneho pocitu seba samého.
Bez neho môže byť zážitok uložený, ale nemusí byť začlenený do dlhodobého príbehu:
„Toto je udalosť z môjho života.“
3. Jazyk mení spôsob, akým si spomienky organizujeme
Predstavte si udalosť, ktorá sa stane 18-mesačnému dieťaťu.
Dieťa ju môže prežiť veľmi intenzívne.
Ale ešte ju nedokáže samo premeniť na príbeh:
„Boli sme s otcom pri jazere, spadol som do blata a mama sa smiala.“
O dva alebo tri roky neskôr už dieťa dokáže udalosti pomenovať, usporiadať ich a rozprávať o minulosti.
Práve rozvoj jazyka a schopnosti hovoriť o osobných udalostiach sa považujú za dôležitú súčasť vzniku stabilnej autobiografickej pamäti.
Jazyk totiž poskytuje spomienke akúsi kostru.
Kto tam bol?
Čo sa stalo najskôr?
Čo potom?
Ako som sa cítil?
Prečo bola tá udalosť dôležitá?
Čím lepšie dokážeme zážitok takto usporiadať, tým ľahšie sa môže neskôr vybaviť.
4. Rodičia nám nevedomky pomáhajú vytvárať pamäť
„Pamätáš sa, keď sme boli v zoo?“
„Čo robil ten slon?“
„A čo si potom povedal babke?“
Takéto rozhovory môžu vyzerať ako obyčajné rodinné rozprávanie.
Pre dieťa však predstavujú tréning autobiografickej pamäti.
Výskum naznačuje, že spôsob, akým rodičia s deťmi rozprávajú o minulých udalostiach, patrí medzi faktory ovplyvňujúce vývoj autobiografickej pamäti.
Dieťa sa tým učí, ako zo zážitku vytvoriť príbeh.
A príbeh sa pamätá jednoduchšie než neusporiadaná hromada obrazov, zvukov a pocitov.
5. Malé deti zabúdajú autobiografické udalosti rýchlejšie
Toto je ďalší dôležitý kúsok skladačky.
Detská amnézia nemusí vzniknúť preto, že spomienka nikdy neexistovala.
Často mohla existovať.
Len sa postupne stala nedostupnou.
Deti dokážu rozprávať o udalostiach, ktoré zažili ako veľmi malé. Keď sa však tie isté deti testujú o niekoľko rokov neskôr, časť skorších spomienok už zmizla. Výskum preto opisuje detskú amnéziu ako postupný proces zabúdania počas vývoja, nie ako náhle zapnutie pamäte v určitých narodeninách.
Takže trojročné dieťa môže mať spomienku, ktorú si v šiestich rokoch už nevybaví.
A dospelému zostane z tohto obdobia takmer prázdna stránka.
Prečo si potom niekto „pamätá“, ako ležal v postieľke ako bábätko?
Tu sa dostávame na nebezpečné územie.
Ľudská pamäť nie je videozáznam.
Spomienku pri vybavovaní do istej miery rekonštruujeme.
Predstavte si, že rodičia vám od detstva opakovane hovoria:
„Ako dvojročný si na dovolenke spadol do bazéna.“
Máte z toho fotografie.
Pozerali ste rodinné video.
Príbeh ste počuli dvadsaťkrát.
Po rokoch môžete mať veľmi živý obraz celej udalosti.
Ale otázka znie:
Pamätáte si samotnú udalosť alebo si pamätáte príbeh a fotografie?
To nie je vždy možné rozlíšiť.
Mozog dokáže informácie získané neskôr začleniť do toho, čo subjektívne pôsobí ako skutočná osobná spomienka.
Preto veľmi skorá a extrémne živá „spomienka“ ešte automaticky neznamená, že ide o presný záznam udalosti.
Môžeme si pamätať samotné narodenie?
Spoľahlivá autobiografická spomienka na vlastný pôrod by bola podľa toho, čo dnes vieme o vývoji pamäti, mimoriadne nepravdepodobná.
Novorodenec samozrejme reaguje na prostredie a jeho mozog spracováva informácie.
To však nie je to isté ako neskoršia autobiografická spomienka:
„Pamätám si, ako som sa narodil.“
Pamäťový systém, jazyk, chápanie vlastného ja a ďalšie mechanizmy potrebné pre takýto druh dlhodobého osobného záznamu ešte nie sú rozvinuté na úrovni dospelého človeka.
Ak teda niekto tvrdí, že si detailne pamätá pôrodnú sálu, svetlá a tvár lekára, je oveľa pravdepodobnejšie, že jeho mozog neskôr vytvoril obraz z príbehov, fotografií alebo predstáv.
Prečo potom udalosti z prvých rokov ovplyvňujú človeka, keď si ich nepamätá?
Toto je veľmi dôležitý rozdiel.
Nemusíme si udalosť vedome pamätať, aby mala vplyv na mozog.
Prvé roky života sú extrémne dôležité pre učenie, emocionálny vývoj, vzťahy a rozvoj nervových spojení.
Dieťa si o dvadsať rokov nemusí vedieť vybaviť konkrétny večer, keď ho rodič upokojoval.
To však neznamená, že opakované skúsenosti počas detstva nemali vplyv na jeho vývoj.
Autobiografická spomienka je iba jeden druh pamäťového výsledku.
Mozog sa učí ďaleko viac, než dokážeme neskôr vedome rozprávať.
Prečo sa naše najstaršie spomienky často zdajú ako krátke zábery?
Možno máte jednu.
Stojíte pri schodoch.
Vidíte starý koberec.
Niekto drží balón.
A tým spomienka končí.
Žiadny začiatok.
Žiadny koniec.
Žiadny príbeh.
Takéto fragmenty dávajú zmysel práve preto, že rané spomienky ešte nemusia byť organizované takým spôsobom ako neskoršie autobiografické udalosti.
Jedna štúdia zistila, že ľudia datovali najstaršie fragmenty priemerne približne do veku 3⅓ roka, zatiaľ čo prvé ucelenejšie udalosti približne okolo štyroch rokov.
Samozrejme ide o priemery, nie o univerzálny zákon.
Dokážeme stratené spomienky nejako odomknúť?
Tu by bolo fajn povedať:
„Áno, existuje technika, ktorá otvorí tajný archív vášho dvojročného mozgu.“
Lenže tak jednoduché to nie je.
Hypnóza ani intenzívne premýšľanie nedokážu zaručiť, že získaná spomienka je pravdivá.
Naopak, pri silnom navádzaní môže človek vytvoriť falošné alebo skreslené spomienky.
Preto sa pri údajných „obnovených spomienkach“ musí postupovať veľmi opatrne.
Pocit absolútnej istoty totiž nie je dôkazom presnosti.
Človek môže byť o spomienke úplne presvedčený a napriek tomu sa v niektorých detailoch mýliť.
Detská amnézia možno vôbec nie je chyba mozgu
Na prvý pohľad pôsobí zvláštne, že mozog zahodí prvé roky nášho života.
Ale možno to nie je porucha.
Detský mozog prechádza extrémnou prestavbou.
Učí sa jazyk.
Buduje chápanie sveta.
Vytvára predstavu o vlastnom ja.
Mení organizáciu pamäťových systémov.
Niektorí výskumníci preto uvažujú, že rozsiahle zabúdanie raných udalostí môže byť prirodzenou súčasťou vývoja pamäťového systému, ktorý sa ešte len učí efektívne ukladať osobný príbeh.
Možno teda prvé roky nie sú z mozgu jednoducho „vymazané“.
Skôr ich veľká časť nikdy nebola uložená vo forme, ku ktorej by naše dospelé ja malo jednoduchý prístup.
Zvláštny paradox: najdôležitejšie roky si takmer nepamätáme
Počas prvých rokov života sa naučíme chodiť.
Hovoriť.
Rozoznávať ľudí.
Používať predmety.
Komunikovať.
Rozumieť základným pravidlám sveta.
Mozog sa mení neuveriteľným tempom.
A napriek tomu sa raz ako tridsiatnik obzrieme späť a z prvých troch rokov máme prakticky tmu.
Nie preto, že by sa vtedy nič nedialo.
Práve naopak.
Dialo sa toho možno viac než v ktoromkoľvek inom období života.
Len mozog, ktorý to všetko zažíval, ešte nebol rovnakým mozgom, akým si na svoj život spomíname dnes.
A možno práve preto je naše detstvo plné fotografií.
Sú to záznamy z obdobia, keď sme už žili svoj vlastný príbeh — ale ešte sme ho nevedeli uchovať tak, aby sme si ho o desaťročia neskôr mohli prehrať v hlave.
