Srdce postupne stráca silu, krvný tlak klesá, dýchanie mení svoj rytmus a mozog sa dostáva do čoraz hlbšieho útlmu. Smrť však väčšinou neprichádza ako jeden okamžitý „vypínač“. Pri prirodzenom umieraní ide skôr o postupný proces, počas ktorého jednotlivé systémy tela prestávajú fungovať. Čo sa teda deje v posledných hodinách a minútach života?
Smrť patrí medzi témy, o ktorých sa veľa hovorí, ale málokto presne vie, ako vyzerá z pohľadu ľudskej fyziológie. Filmy často zobrazujú posledný nádych, zatvorenie očí a okamžitý koniec. Realita je podstatne zložitejšia.
Treba zároveň zdôrazniť, že neexistuje univerzálny priebeh umierania. Inak môže vyzerať prirodzená smrť vo vysokom veku, inak smrť pri závažnom chronickom ochorení a úplne inak náhle zastavenie srdca alebo ťažký úraz.
Nasledujúci opis sa týka predovšetkým prirodzeného procesu umierania u človeka, ktorého organizmus postupne prestáva fungovať.
Niekoľko hodín pred smrťou: telo začína šetriť poslednú energiu
V posledných hodinách života človek zvyčajne trávi čoraz viac času spánkom. Môže byť veľmi ospalý, reagovať pomaly alebo postupne prestane reagovať úplne.
Znižuje sa aj potreba jedla a tekutín. Organizmus už nepotrebuje energiu rovnakým spôsobom ako zdravé telo a tráviaci systém pracuje čoraz menej. Nútenie človeka do jedla alebo pitia preto nemusí byť prospešné a pri problémoch s prehĺtaním môže dokonca zvýšiť riziko vdýchnutia potravy alebo tekutiny.
Obličky dostávajú menej krvi a tvorí sa čoraz menej moču. Ten môže byť zároveň výrazne tmavší.
Krvný obeh sa presúva k najdôležitejším orgánom
Ako srdce slabne a krvný tlak klesá, organizmus už nedokáže zásobovať všetky časti tela rovnako.
Periférny krvný obeh sa obmedzuje. Ruky a nohy preto môžu byť studené a pokožka môže pôsobiť bledo, modrasto alebo škvrnito.
Znamená to, že krvný obeh už nedokáže udržiavať normálne prekrvenie končatín.
Tep môže byť slabý, rýchly, pomalý alebo nepravidelný. Krvný tlak zvyčajne postupne klesá.
Dýchanie začne vyzerať úplne inak
Jednou z najvýraznejších zmien pred smrťou je zmena spôsobu dýchania.
Človek už nemusí dýchať pravidelne ako počas normálneho spánku. Môže nasledovať niekoľko hlbších alebo rýchlejších nádychov a potom niekoľkosekundová pauza.
Takýto typ nepravidelného dýchania sa môže objavovať napríklad pri takzvanom Cheyneovom-Stokesovom dýchaní.
Postupne sa pauzy medzi nádychmi môžu predlžovať.
Dýchanie môže byť zároveň hlučné alebo „chrčivé“. Nie je to nevyhnutne znak dusenia. Človek v tejto fáze už často nedokáže dobre prehĺtať alebo vykašliavať sliny a hlien, ktoré sa hromadia v horných dýchacích cestách. Pre príbuzných môže zvuk pôsobiť veľmi dramaticky, ale podľa paliatívnych zdrojov sám osebe nemusí znamenať, že človek trpí.
Mozog postupne stráca kontakt s okolím
S klesajúcim krvným obehom, zmenami metabolizmu a postupným zlyhávaním organizmu sa mení aj fungovanie mozgu.
Človek môže striedavo nadobúdať a strácať vedomie.
Môže byť zmätený, nerozoznávať miesto alebo ľudí okolo seba, prípadne môže mať halucinácie. Niektorí ľudia sú pokojní, iní môžu byť nepokojní alebo rozrušení.
Zaujímavé je, že aj človek, ktorý už nedokáže hovoriť alebo reagovať, môže ešte vnímať prítomnosť ľudí okolo seba. Preto sa pri paliatívnej starostlivosti odporúča s umierajúcim pokojne hovoriť aj vtedy, keď už neodpovedá.
Nedá sa však jednoducho povedať, čo presne človek počas tejto fázy vedome prežíva.
Posledné minúty
Keď sa smrť dostane veľmi blízko, dýchanie býva čoraz plytšie a nepravidelnejšie.
Medzi jednotlivými nádychmi môžu byť dlhé pauzy.
Krvný tlak je veľmi nízky, pulz môže byť na periférnych tepnách prakticky nehmatný a končatiny bývajú chladné. Niektoré z týchto príznakov patria medzi znaky, ktoré lekári spájajú s bezprostredne sa blížiacou smrťou.
Nakoniec príde posledný výdych alebo nádych.
Dýchanie sa zastaví.
Srdce následne prestane zabezpečovať účinný krvný obeh.
Mozog už nedostáva kyslík a glukózu potrebné na svoju činnosť.
V tejto chvíli človek stráca vedomie, pokiaľ ho nestratil už predtým.
Čo sa stane po poslednom údere srdca?
Smrť celého organizmu nie je proces, pri ktorom by každá jedna bunka zomrela presne v tej istej milisekunde.
Keď sa zastaví krvný obeh, kyslík sa prestane dostávať do mozgu a ostatných orgánov. Najcitlivejšie tkanivá začínajú bez prísunu kyslíka veľmi rýchlo strácať svoju funkciu.
Činnosť mozgu potrebná na udržanie vedomia prestáva fungovať.
Bez obnovenia krvného obehu potom postupne dochádza k nezvratnému poškodeniu buniek a orgánov.
Svaly sa uvoľnia. Čeľusť môže poklesnúť, ústa môžu zostať mierne otvorené a oči môžu zostať čiastočne otvorené. Zrenice nereagujú normálne a človek nereaguje na hlas ani dotyk.
Neskôr nastupujú ďalšie posmrtné zmeny, napríklad ochladzovanie tela a posmrtná stuhnutosť.
Je umieranie bolestivé?
Nie nevyhnutne.
Samotné umieranie a bolesť nie sú to isté. Bolesť môže spôsobovať základné ochorenie, nádor, poranenie alebo iný zdravotný problém, ale pri modernej paliatívnej medicíne možno mnohé príznaky vrátane bolesti, úzkosti či dýchavice výrazne zmierniť.
Niektoré z prejavov, ktoré vyzerajú pre pozorovateľa veľmi nepríjemne – napríklad nepravidelné alebo hlučné dýchanie – zároveň nemusia znamenať, že človek prežíva rovnakú mieru utrpenia, akú si predstavuje jeho okolie.
Môže človek tesne pred smrťou zrazu „ožiť“?
Rodiny niekedy opisujú zvláštny jav: človek, ktorý bol dlho veľmi slabý alebo takmer nereagoval, sa zrazu preberie, začne komunikovať alebo pôsobí výrazne lepšie.
Krátke obdobia zvýšenej bdelosti sa v posledných dňoch života skutočne môžu objaviť. Nemusia však znamenať, že sa zdravotný stav otočil a človek sa uzdravuje.
Mechanizmy podobných javov ešte nie sú úplne objasnené.
Smrť nie je jeden okamih, ale proces
Z biologického pohľadu je zaujímavé, že hranica medzi životom a smrťou nie je taká jednoduchá, ako vyzerá vo filmoch.
Organizmus je obrovská sústava vzájomne prepojených buniek a orgánov.
Najskôr začne zlyhávať schopnosť tela udržiavať stabilné vnútorné prostredie. Zhoršuje sa krvný obeh. Mení sa dýchanie. Mozog postupne stráca schopnosť udržiavať vedomie. Nakoniec sa zastaví obeh a prísun kyslíka.
Posledný úder srdca teda predstavuje zásadný bod, ale biologické procesy v jednotlivých tkanivách ešte určitý čas dobiehajú.
A práve preto je smrť z pohľadu medicíny menej podobná vypnutiu vypínača a viac postupnému zhasínaniu celého systému.
