Starnutie považujeme za niečo nevyhnutné. Narodíme sa, dospejeme a naše telo začne postupne strácať schopnosť opravovať poškodenia tak dobre ako kedysi.
Čo ak však starnutie nie je iba jednosmerná cesta?
Vedci už roky skúmajú procesy, ktoré určujú biologický vek buniek. Jedna z najodvážnejších myšlienok modernej medicíny tvrdí, že bunky by bolo možné čiastočne „preprogramovať“ a prinútiť ich správať sa mladšie.
Neznamená to, že zajtra dostaneme tabletku na nesmrteľnosť. Výskum však otvára otázku, ktorá by ešte nedávno znela ako čisté sci-fi:
Mohli by sme raz spomaliť alebo dokonca čiastočne obrátiť biologické starnutie?
Chronologický vek nie je to isté ako biologický vek
Dvaja ľudia môžu mať 50 rokov a napriek tomu môže ich telo starnúť úplne odlišným tempom.
Chronologický vek jednoducho hovorí, koľko rokov uplynulo od narodenia.
Biologický vek sa snaží opisovať stav samotného organizmu – buniek, DNA, orgánov, metabolizmu či imunitného systému.
Práve preto môže jeden päťdesiatnik pôsobiť a fungovať výrazne mladšie než iný človek v rovnakom veku.
Vedcov preto čoraz viac zaujíma nie číslo v občianskom preukaze, ale procesy prebiehajúce vo vnútri buniek.
Naše bunky postupne strácajú „nastavenie“
DNA v bunke si môžeme veľmi zjednodušene predstaviť ako obrovský návod.
Takmer všetky bunky obsahujú rovnakú genetickú informáciu, no každá používa inú časť návodu.
Pečeňová bunka sa správa ako pečeňová bunka.
Nervová bunka ako nervová bunka.
Svalová bunka ako svalová bunka.
O tom, ktoré gény sú aktívne a ktoré nie, rozhodujú aj takzvané epigenetické mechanizmy.
S pribúdajúcim vekom sa tieto regulačné mechanizmy menia. Bunky postupne strácajú časť svojej pôvodnej funkčnosti a schopnosti reagovať na poškodenie.
A práve tu prichádza jedna fascinujúca myšlienka.
Čo ak by sa dali niektoré z týchto zmien resetovať?
Vedci už dokážu bunky „vrátiť v čase“
Jedným z veľkých objavov biológie bolo zistenie, že dospelú bunku možno pomocou určitých faktorov preprogramovať späť do stavu podobného kmeňovej bunke.
Takáto bunka potom dokáže vytvárať rôzne typy tkaniva.
Úplné preprogramovanie má však zásadný problém.
Bunka pri ňom môže stratiť svoju pôvodnú identitu.
Ak napríklad chceme omladiť bunku srdca, nechceme, aby prestala byť bunkou srdca.
Preto vedci skúmajú takzvané čiastočné preprogramovanie.
Cieľom je akoby otočiť biologické hodiny o niekoľko krokov späť, ale zároveň zachovať funkciu bunky.
Prečo je to také komplikované?
Starnutie nie je jediný proces.
V tele sa súčasne odohráva množstvo zmien.
Poškodzuje sa DNA.
Mení sa funkcia mitochondrií.
Bunky prestávajú správne komunikovať.
Hromadia sa poškodené proteíny.
Niektoré bunky sa prestanú deliť, ale zároveň zostávajú v tkanivách a ovplyvňujú svoje okolie.
Mení sa aj imunitný systém.
Preto pravdepodobne nebude existovať jedno jediné tlačidlo s nápisom „zastaviť starnutie“.
Ak raz vzniknú účinné omladzovacie terapie, pravdepodobne budú kombinovať viacero prístupov.
Najväčším problémom môže byť rakovina
Existuje dôvod, prečo sa bunky nemôžu deliť donekonečna.
Každé delenie prináša riziko chýb.
Ak by sme bunky príliš agresívne nútili obnovovať sa a množiť, mohli by sme zvýšiť riziko nekontrolovaného rastu.
A nekontrolovaný rast buniek je základným princípom rakoviny.
Vedci preto musia nájsť veľmi jemnú hranicu medzi regeneráciou a nebezpečným preprogramovaním buniek.
Práve bezpečnosť bude jednou z najväčších prekážok prípadných budúcich terapií.
Nejde nutne o nesmrteľnosť
Keď sa povie výskum dlhovekosti, ľudia si často predstavia človeka žijúceho 200 alebo 300 rokov.
Pre medicínu však môže byť omnoho dôležitejší iný cieľ.
Nie predĺžiť posledné roky života.
Ale predĺžiť počet rokov, počas ktorých je človek zdravý.
Ak by bolo možné oddialiť choroby spojené so starnutím, človek by mohol zostať dlhšie pohyblivý, mentálne aktívny a sebestačný.
Aj relatívne malé spomalenie biologického starnutia by preto mohlo mať obrovský význam.
Mohol by mať 80-ročný človek telo šesťdesiatnika?
Teoreticky práve k podobnému cieľu smeruje časť výskumu.
Nie omladiť človeka tak, aby z osemdesiatnika vznikol dvadsaťročný človek.
Skôr dosiahnuť, aby niektoré orgány a tkanivá fungovali biologicky mladšie, než by zodpovedalo veku človeka.
Takáto terapia by mohla mať význam pri ochoreniach srdca, svalov, nervového systému alebo pri regenerácii poškodených tkanív.
Zatiaľ však zostáva obrovský rozdiel medzi experimentom v laboratóriu a bezpečnou terapiou pre milióny ľudí.
Najväčšia revolúcia medicíny môže vyzerať úplne inak, než čakáme
Po celé stáročia sa medicína snažila liečiť jednotlivé choroby.
Jednu terapiu na srdce.
Inú na cukrovku.
Ďalšiu na neurodegeneratívne ochorenia.
Ak však veľkú časť týchto problémov spája samotný proces starnutia, ponúka sa úplne iná stratégia.
Namiesto liečenia desiatok následkov by sme sa mohli pokúsiť ovplyvniť ich spoločnú príčinu.
Zatiaľ sme od skutočného „vypnutia starnutia“ ďaleko.
No predstava, že biologický vek je úplne nemenný, už dnes nie je taká samozrejmá ako kedysi.
A ak sa vedcom raz podarí bezpečne ovládať mechanizmy, ktoré určujú vek našich buniek, nemusí byť najväčšou otázkou budúcnosti:
Ako dlho dokážeme žiť?
Možno bude oveľa dôležitejšia otázka:
Ako dlho dokážeme zostať mladí?
