Plastové fľaše, obaly na potraviny, syntetické oblečenie, pneumatiky či jednorazové výrobky. Plasty sú prakticky všade okolo nás. Postupne sa však rozpadajú na čoraz menšie častice a tie sa dostávajú do vody, potravín aj vzduchu.
A tým sa príbeh nekončí.
Vedci už mikro- a nanoplasty našli aj v ľudskom organizme. Objavili sa vo vzorkách krvi, placenty, cievnych tkanív, pľúc a ďalších častí tela. Novšie práce opisujú ich prítomnosť dokonca v mozgovom tkanive.
Znie to desivo. Znamená to však automaticky, že nás plasty pomaly zabíjajú?
Odpoveď je oveľa komplikovanejšia.
Čo sú mikroplasty?
Za mikroplasty sa vo všeobecnosti označujú plastové častice s veľkosťou do približne 5 milimetrov.
Ešte menšie sú nanoplasty. Pri ich presnej definícii sa jednotlivé vedecké práce mierne líšia, no ide o častice také malé, že ich nemožno vidieť voľným okom a môžu sa správať odlišne od väčších kúskov plastu.
Mikroplasty vznikajú dvoma hlavnými spôsobmi.
Niektoré sa vyrábajú už ako veľmi malé častice, iné vznikajú postupným rozpadom väčších plastových predmetov pôsobením slnka, mechanického opotrebovania a ďalších vplyvov prostredia.
Veľkým zdrojom môžu byť napríklad aj pneumatiky, syntetické textílie či plastové obaly.
Ako sa dostanú do človeka?
Úplne sa im vyhnúť je prakticky nemožné.
Častice plastov sa nachádzajú v životnom prostredí a človek ich môže prijímať predovšetkým potravou, vodou alebo vdýchnutím zo vzduchu. WHO preto už v minulosti hodnotila expozíciu mikroplastom prostredníctvom potravín, vody aj ovzdušia.
Väčšie množstvo prehltnutých častíc pravdepodobne tráviacim traktom iba prejde a následne sa vylúči.
Pri veľmi malých časticiach je však situácia zložitejšia. Určitá časť môže prekonať biologické bariéry a dostať sa do tkanív alebo krvného obehu.
Práve nanoplasty sú preto pre vedcov mimoriadne zaujímavé.
Plasty v krvi, placente aj mozgu
To, čo ešte pred niekoľkými rokmi znelo ako sci-fi, dnes potvrdzuje viacero výskumných tímov.
Systematické prehľady vedeckých prác uvádzajú detekciu mikro- a nanoplastov v rôznych ľudských biologických vzorkách vrátane krvného obehu, placenty, cievnych tkanív, dýchacieho systému či tráviaceho traktu.
Častice boli hlásené aj v mozgovom tkanive.
To však treba interpretovať opatrne.
Schopnosť niečo zmerať v ľudskom tkanive ešte neznamená, že poznáme jeho zdravotný význam. Navyše meranie extrémne malých plastových častíc je technicky náročné a jednotlivé štúdie používajú rozdielne metódy.
Čo môžu mikroplasty robiť v organizme?
Tu sa dostávame k najdôležitejšej otázke.
Laboratórne a experimentálne výskumy naznačujú viacero mechanizmov, ktorými by mikro- a nanoplasty mohli ovplyvňovať organizmus.
Výskumníci skúmajú najmä oxidačný stres, zápalové reakcie, zmeny črevnej mikroflóry, poškodenie buniek či možné ovplyvnenie hormonálnych procesov.
Novšie systematické hodnotenia ľudských údajov tiež nachádzajú súvislosti medzi vyššou expozíciou a niektorými markermi zápalu či oxidačného stresu.
A práve slovo súvislosti je veľmi dôležité.
Znamená to rakovinu, demenciu alebo infarkt?
Zatiaľ to povedať nemôžeme.
Niektoré pozorovacie výskumy zaznamenali súvislosti medzi prítomnosťou mikroplastov a zdravotnými problémami. Vedci skúmajú možné spojenie s kardiovaskulárnymi ochoreniami, reprodukčným zdravím, zápalovými procesmi či neurologickými ochoreniami.
Problém je v tom, že súvislosť ešte nie je dôkaz príčiny.
Ak sa napríklad u chorých ľudí nájde väčšie množstvo určitej látky, ešte to automaticky neznamená, že práve táto látka ochorenie spôsobila.
Systematické hodnotenia preto upozorňujú, že pri viacerých chronických ochoreniach je kvalita dôkazov stále nízka a priama príčinná súvislosť u ľudí zatiaľ nebola spoľahlivo stanovená.
Prečo je výskum taký komplikovaný?
Jedným problémom je meranie.
Neexistuje iba jeden druh mikroplastu. Častice sa líšia veľkosťou, tvarom, chemickým zložením aj druhom polyméru.
Inak sa môže správať väčší kúsok polyetylénu a úplne inak extrémne malá častica polystyrénu.
Vedci navyše používajú rozdielne analytické metódy, takže výsledky jednotlivých štúdií sa nie vždy dajú jednoducho porovnávať. Práve nedostatočná štandardizácia patrí medzi hlavné problémy súčasného výskumu mikroplastov.
Má zmysel snažiť sa mikroplastom vyhýbať?
Úplne sa im vyhnúť nedá.
Človek preto nemusí začať panikáriť pri každej plastovej fľaši.
Rozumné však je obmedziť zbytočný kontakt potravín s plastmi, najmä tam, kde existuje jednoduchá alternatíva.
Praktické opatrenia môžu zahŕňať:
- neohrievať jedlo v nevhodných plastových nádobách,
- pri horúcich potravinách uprednostniť sklo alebo keramiku,
- nechať poškodené a výrazne opotrebované plastové nádoby odísť do dôchodku,
- používať opakovane použiteľné sklenené alebo kvalitné nádoby,
- znižovať množstvo jednorazových plastov tam, kde ich nepotrebujeme.
Takéto opatrenia zároveň znižujú množstvo plastového odpadu, takže majú význam aj bez ohľadu na to, ako presne sa budú hodnotiť budúce zdravotné riziká.
A čo balená voda?
Plastová fľaša sama osebe nie je dôvodom na paniku.
Z pohľadu bežného človeka je podstatnejší celkový dlhodobý spôsob života než jedna vypitá fľaša vody.
Ak však máme bezpečnú vodu z vodovodu a používame opakovane použiteľnú nádobu, môžeme zároveň znížiť spotrebu jednorazových plastov.
Netreba z mikroplastov vytvárať ďalší internetový extrém, pri ktorom sa človek začne báť jesť a piť.
Najväčší problém je to, čo ešte nevieme
Prítomnosť mikroplastov v ľudskom tele už nemožno považovať iba za teoretickú otázku.
Súčasné výskumy ukazujú, že kontakt človeka s mikro- a nanoplastmi je reálny a častice sa môžu dostať do rôznych častí organizmu.
Stále však nepoznáme odpoveď na najdôležitejšiu otázku:
Aké množstvo predstavuje pre človeka skutočné zdravotné riziko?
A práve to bude musieť vyriešiť ďalšia generácia dlhodobých štúdií.
Záver
Mikroplasty už nie sú iba problémom oceánov a životného prostredia.
Nachádzame ich aj v ľudskom organizme.
To je dostatočný dôvod na to, aby ich vedci brali vážne. Nie je to však dôvod tvrdiť, že každý človek je kvôli mikroplastom odsúdený na rakovinu, demenciu alebo inú chorobu.
Súčasná veda nám hovorí dve veci zároveň:
mikroplasty v tele skutočne máme, ale presný rozsah ich zdravotných následkov ešte nepoznáme.
Najrozumnejšou reakciou preto nie je panika, ale ďalší výskum a rozumné obmedzovanie zbytočnej expozície plastom.
